„Daaach!"
Pomaly sa prejdem po obchode, preštudujem každý regál. Na moje veľké sklamanie sú všetky chleboviny za chrbtom usmiatej predavačky.
Zvažujem svoje schopnosti, som pevne presvedčená, že dnes chcem tmavý rohlík. Priblížim sa, hoci by som najradšej odišla.
„ž vudrrré"...odhodlám sa
Prívetivý pohľad predavačky sa rázom zmení a okamžite mi tlmočí jej vzťah k francúzštine. Asi pôvodné obyvateľstvo, nie zrovna prispôsobené. Po sekundovom premýšľaní zavrhnem aj angličtinu. Ohlasy nebývajú pozitívne a ten rohlík by som fakt chcela.
„Ich möchte...", skúšam rečou podobnou tej, ktorou ma pozdravila. Teta sa tvári veeeeľmi nechápavo.
Ok, tak teda, ideme na to. Posunková reč je síce pri komunikácii cez vysoký pult dosť náročná, ale nič iné mi neostáva.
„Eeeee..." ukazujem prstom kdesi do stredu veľkého pultu, kde už vidím svoj dnešný rohlík. Nič.
Skúšam zase.
„Eeeee..." ukazujem dôraznejšie, prvý náročný cvik mám za sebou.
„Eeeee?" ukáže úplne inde ako ja. Ale aspoň pochopila hru.
Krútim hlavou. Netrúfnem si povedať ani „non", aby sa zase nenahnevala.
„E..e..e" ukazujem, že doprava.
Na tretí pokus, s rukou vyťahanou po koleno, celá spotená, mám rohlík. Presunie sa ku kase, nablokuje mi nákup a pokojným hlasom sa spýta: „Anything else? No? Then it'll be two eighty four please. Do you need a bag?"
"Eee..."