Jana Balážová
Naše malé veľhory
Sú úúúúúplne úúúúúžasné...
Sedím tu, ako už asi milión krát, a pozerám ako lietadlá jedno po druhom odlietajú a odnášajú vo svojich útrobách cestujúcich do celého sveta. Za chvíľu budem v jednom z nich aj ja. To moje ma odnesie bližšie k víkendu, k oddychu, mojim dvom verným spoločníkom. A možno príde aj Mirka.
z nejakého dôvodu ma včera pochytila nostalgia. možno preto, že už dlho sa strašne chcem pozrieť znova do Tatier, Nízkych, Vysokých a aj Západných....do takých ako boli kedysi. Zaspomínala som si....
Bob je človek, ktorý si zaslúži pozornosť na mojom blogu. Má 93 rokov a ja ho (osobne) poznám posledných 18.
Neviem, či to má na svedomí eufória z návratu leta alebo trojdňové meditovanie nad „poEURením daňových zákonov.
Celá naradostená, v nových frítajmových handrách, vybehnem hore schodmi po dvoch priamo do Marcelovej pracovne.
S pocitom vtáčej voľnosti som sa zaradila do fronty na check-ine a stavala som si v bubline nad hlavou svoj víkendový zámok.
Prosím vás, zastreľte ma, ak sa ešte raz dám na niečo také nahovoriť.
Pristávanie v počku, keď ledva vidieť krídlo nemusím. Ale ani keď to krídlo vidím a mám pocit, že lietadlo ním máva aby to ustálo.
Začínal v nedeľu. Mal 365 dní, 52 týždňov, 4 ročné obdobia. Január to zachránil, ináč by ani nebola zima.
Objavila som nový adrenalínový šport. Chtiac-nechtiac, z času na čas, najmä na jeseň, ho musím podstupovať. Predstavte si tmu. Úplnú tmu. Takú, že nevidíte na koniec prednej kapoty auta. Áno, viem, auto má svetlá. Ale.....predstavte si do tej absolútnej tmy ešte absolútnejšiu hmlu. Tma zosvetlela, čo? Je to len zdanie......a tu vám, moji najmilší, nepomôžu ani svetlá.
Pomerne dosť času trávim v lietadle. Mám obľúbený lokál na letisku, obľúbené kreslo s taburetkou na vyloženie nôh, obľúbenú kávu a koláč a do obchodov chodím len keď ma niekto o niečo požiada.
„Toto nevieéééš? Veď to ste mali v šiestej triede. Ako si prosím ťa mohla skončiť vysokú školu?“
Kedysi dávno, dávno, dávno ma moji rodičia s veľkou trpezlivosťou a vysokými dávkami tohto „relaxu“ naučili milovať hory. Napriek ich dlhoročnému vplyvu dnes patrím medzi tých ľudí, ktorí ešte aj po kancelárii chodia na kolečkovej stoličke, v štandardnej výbave kabelky majú spinky, lepidlo a bieliacu myš, všetko hľadajú na internete a do telefónu sa predstavujú názvom svojho zamestnávateľa. Práve ten mi umožnil čerpanie „dovolenky na zotavenie“ rovné 2 dni. V priebehu 45 minút bola zorganizovaná partia. Ide sa na hory.